Vo všeobecnosti súhlasím s tým, že v prípade exkomunikovaných ide očividne o teológov s radikálnymi ortodoxnými názormi. Paradoxne neboli exkomunikovaní kvôli svojmu učeniu. Z cirkvi boli vylúčení preto, lebo spochybnili autoritu jej predstaviteľov. Skutočnosť vhodná na zamyslenie.

Na internete sa objavili informácie o tom, že iní kňazi mali v akomsi kláštore organizovať budhistické meditácie. Tí však exkomunikovaní neboli, pretože nevypovedali poslušnosť svojim cirkevným predstaviteľom. A práve tu vidím kameň úrazu. Čo je viac? Človek, predstaviteľ cirkvi, teda cirkevný hodnostár alebo učenie cirkvi, ktoré má byť v absolútnom súlade s Písmom svätým? Jednou z hlavných úloh cirkevného hodnostára je dbať na čistotu učenia cirkvi. Budhistická seansa je vzývaním podľa kresťanov neexistujúceho, čiže falošného, vymysleného boha. Je to modloslužba, ktorá s kresťanstvom nemá nič spoločné. Ako to, že ju zorganizuje a zúčastní sa na nej vysvätený kňaz? Ako je možné, že nebol exkomunikovaný? Len preto, že napriek svojej náklonnosti k budhizmu naďalej uznáva autoritu predstaviteľov cirkvi? Nie je to divné?

Rímskokatolícka cirkev je samozrejme svojprávna inštitúcia a svoje záležitosti si spravuje sama. Je len a len na nej, z čoho a aké vyvodí dôsledky. Ponúkajú sa však dve alternatívy. Prvá alternatíva: Pokiaľ sú správy o budhistickej seanse v kláštore pravdivé, všetko nasvedčuje tomu, že cirkev pri riešení dvoch podobných problémov nepoužila rovnaký meter. Druhá alternatíva: Ak bola pri prijímaní trestu jazýčkom na váhe skutočnosť, či bola alebo nebola spochybnená autorita cirkevných predstaviteľov, zaváňa to kultom osobnosti, pretože naznačuje, že cirkev stojí najprv na človeku a až potom na Písme svätom. Ani jedna zo spomenutých alternatív rozhodne nie je správna. Tak to vníma a cíti moja protestantská duša.