O (od)počúvaní

Toto zamyslenie v žiadnom prípade nemá ambíciu stať sa nejakou analýzou politickej situácie v našej krajine. Tie kauzy spomínam len na ilustráciu toho, ako mnohí z nás tajne a nepozorovane radi prenikáme do súkromia druhých ľudí. Na tejto neraz bezhraničnej zvedavosti je založený úspech všelijakých moderných televíznych reality show. S našimi nevinnými detskými hrami z mladosti, kedy sme v táboroch a na všelijakých sústredeniach prikladali hrnčeky na stenu v snahe dozvedieť sa, o čom sa asi tak rozprávajú naši kamaráti v susednej izbe, to však už okrem tej spomínanej zvedavosti nemá v podstate nič spoločné. Taktiež prekvapuje, ako nás chcú mnohí ľudia presvedčiť, že tajná polícia sa v našej krajine kedysi iba tvárila, že odpočúva, prenasleduje, vydiera a zatýka. Dobre si predsa pamätáme, že tu prakticky nikto nikomu neveril. Nikto nikomu nedôveroval. - Aj steny tu majú uši, - upozorňovali sme sa navzájom. A dobre sme vedeli, prečo to robíme. Udavač sa totiž našiel takmer všade a preto si nikto pred ním nemohol byť istý.

V súvislosti s načúvaním si vždy spomeniem na slová proroka Ámosa: „Hľa, prichádzajú dni - znie výrok Hospodina, Pána - keď pošlem na zem hlad. Nie hlad po chlebe, ani smäd po vode, ale po počúvaní Hospodinových slov. Putovať budú od mora k moru, od severu k východu sa budú túlať, aby hľadali slovo Hospodinovo, ale ho nenájdu“ .

Otázka znie: Ako je možné, že sme tak nesmierne zvedaví na súkromie ľudí, že sme ochotní ísť niekedy až za hranicu zákona, ako aj za hranicu zaužívaných noriem a zvyklostí, len aby sme im prenikli takpovediac až pod kožu a odhalili ich pravú tvár a najtajnejšie city? Prečo v nás táto zvedavosť neprebú-dza hlad a smäd po Božom slove? Čo všetko sa musí v našom živote stať, aby túžbe po Božom slove patrila pomyselná prvá priečka v rebríčku našich hodnôt? Priority máme od výmyslu sveta. Niekomu nesmú ujsť večerné televízne správy, inému futbalový či hokejový zápas, ďalšiemu neviem koľký diel akejsi argentínskej telenovely, v ktorej máloktorá postava dosahuje IQ nám dobre známej prostoduchej blondínky.

Ktovie, ako by sa zmenil život v našej bezprostrednej blízkosti, keby sme všetci nesmierne túžili po Božom slove. Keby sme všetci počúvali Pána Boha, keď prehovorí. Keby sme využívali všetky príležitosti a technické vymoženosti k tomu, aby nám neuniklo žiadne slovo z toho, čo hovorí. Keby sme ani jednému Božiemu slovu nedovolili, aby nepovšimnuté padlo na zem.

Prečo tak hltavo vnímame slová politikov, neraz úplne bezduchých ľudí, a Božie slová ignorujeme? Ktovie, možno už nič nové a prevratné od Pána Boha neočakávame. A možno sú naše zmysly a schopnosť vnímania otupené oveľa viac, než je dobré a znesiteľné. Možno naši kňazi nevedia, ako Božie slovo správne a zaujímavo sprostredkovať svojim poslucháčom. A možno, že ambície a očakávania ich poslucháčov sú úplne minimalistické. Ak je otupený človek, ktorý hovorí, ako aj ten, kto ho počúva, k akému výsledku to môže viesť?

Pravda je taká, že uši otŕčame neraz tam, kde by sme nemali. A tam kde by sme mali pozorne počúvať, oplývame ľahostajnosťou. Patrí k duchovnej zrelosti kresťana, aby v hluku a lomoze tohto sveta rozoznal Boží hlas, a aby mu neuniklo ani to najnepatrnejšie slovo z toho, čo Pán Boh práve hovorí.